Nórsko 1987, diel tretí: Galdhøpiggen - Trondheim

Cesta trolov  (Trollstigen): kto nešiel autom tie serpentíny, nebol v Nórsku. Môžem k tomu povedať len samé superlatívy: štyristometrový vodopád, krásne steny na lezenie, jednoducho cítime sa tu ako v raji. Hore v sedle spravíme asi dvojhodinový okruh, aby sme prišli bližšie k stenám, kde sa lezie.

Meníme kulisu a zbiehame po závratných serpentínach dole do Geirangerfjordu. Raz-dva sme v kempingu, rovno pri vode, pred nosom máme obrovské lode. Tak si aj my kúpime lístky na jednu vyhliadkovú loď a prežívame tú nádheru skoro s otvorenými ústami. Cestou po fjorde sa nám otvárajú neuveriteľné pohľady. Táto zem je preplnená prírodnou krásou.

Ani sa nám nechce odísť, ale máme veľa pred sebou, tak musí mašina zase kýchať do kopca (asi ako na Glockner), na vyhliadku Geiranger – super, super! Ďalej na STRYN, kde je letné lyžiarske stredisko. Najradšej by som ostal tu, lyžovať, ale zídeme nižšie popri snehových mantineloch (ako v tuneli) a ideme si kuknúť ľadovcový jazyk zo Strynu. Pekná prechádzka. Krátko si pozrieme Åndalsnes, tam je aj kancelária horských vodcov. Majú aj cenník s ich službami: anglická route by stála 500DM. Myslím teraz na Gipsyho, aký pekný týždeň by sme tu zažili. Najať si vodcu nemám v úmysle. Ale zájdeme rovno pod steny, tam je aj parkovisko, vyberieme von stoličky a kukám sa ďalekohľadom do stien, tam sa veselo pracuje.

Nasmerujeme to teraz na OPPDAL, tam plánujeme vyjsť na najvyšší vrch Nórska mimo ľadovcovej oblasti Jotunheimen, a to je SNØHETTA (2286m) v masíve Dovrefjell. V Nórsku sa dá jazdiť len pomaly, máme čas obdivovať okolie, aj stojíme, lebo si musím aj oddýchnuť od jazdenia. Pira nemá vodičák, ťahám všetko sám, kávička pomôže. Pred Oppdalom vybehneme na taký stometrový kopček, odtiaľ vidíme našu Snohettu ako na dlani. V obci Kongsvoll ostaneme stáť, tu je východisko túry. Z diaľky vyzeral kopec impozantne, ťaháme sa ale po trávnatých pláňach a nakoniec na vrchol po firnových poliach. Čo je naozaj vrchol nevieme, je to rovina. Nebolo to nič, dnes sa viac teším na večeru. Zájdeme do Oppdalu a spíme na parkovisku pri lanovke. Jedno kolo kanasty nás uspí. Ráno vyjdeme hore lanovkou (chceme vidieť panorámu: samé jazerá okolo) a po zjazdovke zbehneme k autu.

V nádhernej kulise prírody ťaháme do kopca, smerom k jazeru BYGDIN a chceme teraz prejsť ešte cez Valdresflya, to je bežecký a skituristický raj v tejto oblasti. Na firne sa tu dá aj v júni pokojne behať. Jazerá samozrejme nechýbajú. Fúka tam, tak spravíme len krátku vychádzku a sadneme si na kávu. Pomaly mám dojem, že sa moje vibramky rozpadnú, stále chodíme len po vode alebo po snehu.

Cnie sa nám už po nejakom meste, tak sa rozhodneme navštíviť Trondheim. Nie zlá idea, chcel som už dávno vidieť slávnu katedrálu Nidaros, Bryggen a korunovačný palác. Spať budeme pri mostíkoch mimo mesta. Stojíme na tráve a keď ráno chceme ísť do mesta autom, šmýkam sa a trvá dobu, kým sa tam vyhrabem. Stojíme pred katedrálou, vstup je drahý, ale to je jedno, dnu musíme ísť. Je to skutočná nádhera, neviem si predstaviť dnešných architektov, ako by toto spravili. Ďalej je na rade prístav s rybím trhom, dáme si opekané sardinky, fajn. Prejdeme Bryggen aj cez vnútorné brány, sranda: je tam aj český obchod!! A obzeráme nórske svetre. Ide sa ďalej k palácu, ako inak, je drevený. Tu boli korunovaní nórski králi, je čo obzerať. Obeháme celé mesto, aj po obchodoch, všetko je drahé. Máme na dnes dosť, ideme pod mostíky a oddychujeme na zajtra.

Jano Banko