Nórsko 1987, diel druhý: Rjukan - Galdhøpiggen

Spod Gaustatoppenu, kde sme boli včera, ideme pomaly, samotná cesta cez Nórsko ponúka pohľady, kde sa nemôžeme dosť vynadívať. Pred Geilom ostaneme stáť na obligátnu túru v tej oblasti. Nejaký Ustetind, 1376m vysoký kopček, je to viac-menej prechádzka. Po „túre“ ideme hneď dole do dediny, máme chuť na zákusky. Nájdeme malú cukráreň na posedenie. Pira si dá čokoládovú tortu a ja štrúdľu – tak taký scheiβ som jedol naposledy v Amerike. Vypijeme kávu a polovicu necháme stáť. Inak sa tam určite celkom dobre lyžuje. Keď sme už v tejto výške, zbehneme dole do Bergenu, pozrieme si krásne staré mesto.

Krásnou krajinou, plnou jazier, fučí naša mašina zase do hôr krajom Sogn og Fjordane. Najprv zastaneme v obci LOM a pozrieme si drevený kostol a nádherný skanzen starých dedinských domov. Ideme aj do obchodu kúpiť chlieb a vidím tam salámu z tých ich jeleňov. Také niečo som ešte nejedol, tak sa kúpi. Ideme sa najesť do našej búdy, nakrájam salámu a skúsim – v tom momente to vypľujem, nestráviteľné!!! Chuť ako potuchnuté staré mäso a dvíha sa mi žalúdok, už nikdy viac! Boli sme aj v jednej krčme jesť, dali sme si divinu ako guľáš, ale tá išla. Lom, servus!

Tak ideme ďalej, až hore do sedla. Snehové mantinely dosahujú neuveriteľnú výšku a hore na snehových poliach trénujú bežecké družstvá. Je to tu ako u nás začiatkom marca. Na druhej strane sedla vidíme až na more. Teraz je načase vybrať sa na horskú cestu do Spiterstulenu.

Odbočujeme na privátnu cestu (nie je lacná), ktorá si vyžaduje jazdecké umenie, ak chceme vyjsť s takým hovadom po štrkovej ceste až k chatám na Spiterstulene.

Toto je náš hlavný cieľ, odtiaľto ide klasický výstup na Galdhøpiggen (2469m), najvyšší vrch Nórska. Je to 1400 výškových metrov a to by zodpovedalo nejakej túre v Alpách. Tak sa vyberieme zavčasu ráno po serpentínach smerom na Juvasshytta, cez dolný ľadovec. Po 600 výškových metroch nás ďalej nepustí obrovský vodopád – pod nami stena a hore voda zrúcala všetky firnové mosty na prechod. Takže strmý zostup nazad k autu. Majú tam aj teplé verejné sprchy, tak sa tam vyhrejeme.

Tak teda musíme ísť hore len tou ľahkou bafuniarskou cestou, neostáva nič iné. Zídeme dole do doliny a odbočíme na privátnu cestu, ktorá vedie k Juvasshytta. Piesok, jednotka a plný plyn, nebola to sranda. Letné lyžiarske stredisko nás víta a konečne vidím, ako sa perfektne jazdí telemark. Pri výťahu je aj chatka, kde čakajú horskí vodcovia na zákazníkov. Že vraj ťažké a nebezpečné. Vodcovská etika tam neexistuje, naviažu 30 ľudí po dvoch metroch za sebou na lano a idú hore ako mravce. Pritom inokedy tam robia horský beh, kde stovky bežcov v trenírkach bežia na vrchol po tej istej trase!!! Tak spíme pred chatou, nejdeme sa tam najesť. Nóri varenie isto nevynašli, tak si spravíme haldu špagiet s červeným vínkom. Zakúrime v búde a ideme do chaty vyskúšať aspoň kávu. Tá ide. Spíme výborne. Ráno nás čaká asi 670-metrový výstup po firnových poliach, na tento vrchol vyjdú aj choré kravy. Hore je taká komická ušatá búdka, kde sa dá aj niečo vypiť.

Tak máme tento pseudokopec za sebou, som z neho sklamaný, ten zídu dole dobrí lyžiari aj na bežkách!! Výhľad na ľadovcové jazero je ale nádherný. No dobre, ide sa ďalej, nabudúce začneme na Ceste trolov - Trollstigen.

Jano Banko