Nórsko 1987, diel prvý: Kristiansand - Rjukan

Bol som v Škandinávii na skimaratónoch (2x Wasaloppet vo Švédsku, Birkebeiner v Nórsku, Hiihto vo Fínsku) a nepoznám ani jednu z týchto krajín. Prečo? Lietadlom tam, autobusom k tratiam, preteky a nazad. S týmto naháňaním som v päťdesiatke prestal, čas je už zrelý, ale moje hory ma ešte majú. Tak by som rád, kým celkom nezostarnem, ešte niečo poliezol v Nórsku. Je to úžasne krásna krajina, tej neodolá nikto.

 

Vyhľadám si najkrajší cieľ a síce pohorie Trolltind, okolo 1800m, s tisícmetrovými stenami, v okolí Åndalsnes. Mala by to byť klasická cesta, Simon Route za 6+, vylezená Angličanmi v r.1958. To je jedna z tých „ľahších“ túr, asi 22 dĺžok lana. Na rozlezenie som plánoval Skarfjell – Inerdallen, sú tam pekné cesty, 12 – 13 dĺžok za 4 až 5. Samozrejme nemám na to ešte nikoho, lebo hľadám niekoho, kto by to liezol ako prvý. Ja viem, že len ako druhý to prejdem. Nemám žiadne ilúzie.

 

Môj partner Edy Slíva si na to netrúfa, hľadám v DAV sekcii Oberland. Tí dobrí sú po svete a slabších nepotrebujem, to som aj sám. Hľadám u nás v klube v Garmischi, netrúfa si nikto. Tak ma všetci môžete! Dohodneme sa s mojou ženou Pirou, že si prenajmeme „Motorhome“ a za cieľ si dáme Galdhøpiggen (2469m), najvyšší nórsky kopec. Cestou povybiehame okolité vrcholy. Ona chodí so mnou v Alpách trojtisícovky, je turistka, ale nevie liezť, len tak 1 – 2. Dohodnuté, ide sa. Objednám na tri týždne 6,8m dlhú mašinu DETHLEFFS FIAT 2500 turbo. Tam sa dá bývať aj celý rok.

 

Balíme matroš na túry: spústu konzerv, Nórsko je drahé. Načierno pár fliaš vína (tam majú prohibíciu, chudáci) a alumíniovú tľapku na vrcholového frťana. No a bicykle, jasná vec. Koľko máme pred sebou? 6000km? Maličkosť, chatu máme so sebou. Nič nie je nudnejšie, ako odkrútiť s motorhomom 1400km po diaľnici až do Hirtshalsu, tam naložíme búdu na loď  a až po Kristiansand sledujeme, ako sa Nóri ešte posledný raz ožerú.

Na colnici v Kristiansande nás odmávnu, víno je zachránené a hneď sa ide do kopca, ako ináč od mora? Po Setesdal je počasie zlé, ale v našej búdke je príjemne. Dáme si kávu, stojíme práve v Hovdene, tu nás čaká prvý kopček. Volá sa NOS (1183m), po mokrých trávach ho „zdoláme“, pohyb nám robí dobre.

Topánky mokré, sušíme ich za jazdy teplým vzduchom. O spaní písať nebudem, v Nórsku zastaneme kde chceme. Varili sme guľáše, špagety, zemiakovú kašu, kompóty... Piva sme mali so sebou plno, búda odniesla. A piecka bežala večer, keď sme hrali karty.

Smerom na Telemark sme sa zastavili v Heddale a pozreli sme si najväčší drevený kostol v Nórsku.

Trocha kultúry nám dobre padlo. Spravíme si kávu, nahodíme náš diesel – drží sa statočne a má malý hlad, len asi 9 litrov. Serpentíny nás vedú do Rjukanu. Za dedinou do priesmyku, tam je parkovisko, ako zvyčajne pri jazere. Nie sme tu sami. Povinný výstup na najvyšší vrch Telemarku Gaustatoppen (1883m) netrvá dlho, ide sa rovno od parkoviska a výhľad na jazerá je gigantický. Hore je chata, ale nič si nedáme, jedno pivo 11DM, nepadol som na hlavu. Pivko si dáme dole v našej búdke a hodinku pospíme. Nasmerujeme si to do mesta Geilo, do „St. Moritzu“ Nórska - ale o tom nabudúce.

 

Jano Banko