Špicbergy: Svalbard - Nordenskiöldfjellet

          Prebúdzame sa asi vo výške 20m nad morom, zato však na 78. stupni severnej šírky. Je koniec augusta,takže je ťažko hovoriť o regulárnej noci, ako to pozná našinec. Ešte stále vládne polárny deň a len zatiahnuté rolety navodzujú pocit tmy, aj to nie dokonale. Ak chcete vidieť ako asi vyzerali tatranské doliny pred miliónmi rokov, tak je to možné práve na Svalbarde. Samozrejme v odlišných geologických podmienkach.
    Bývame na izbe študentského internátu. Okrem obchodov tu všade panuje pekný zvyk: za dverami sa treba vyzuť. A tak aj v hoteli Radisson či v štýlovom bare sedia všetci naboso.

    Keďže internát leží v najseverovýchodnejšej časti osady, nástup na výlet do okolia máme hneď za domom. Obloha je skúpa na akýkoľvek prejav slnečných lúčov. V tomto ročnom období nič výnimočné. Teplota je stabilná, okolo 6°C. Vyberáme si z niekoľkých chodníčkov ten, ktorý nás dúfame privedie do nášho dnešného cieľa. Tým je najvyšší kopec na okolí – Nordenskiöldfjellet 1049m n.m. Máme po ruke dve mapy. Jednu nám požičal známy, je z roku 1974, druhú sme zohnali v obchode a je úplne čerstvá, ročník 2005. Obe v mierke 1:100 000. Rozdiel je naozaj markantný. Ľadovce sa za tých pár rokov poriadne zmenšili. Vyzerá to, že mačky dnes ani nevytiahneme z batohu. Najdôležitejšou súčasťou výstroja sa tak stáva ďalekohľad. Všetky príručky a internetové stránky nabádajú na nevyhnutnosť mať so sebou zbraň. My sa však chystáme do vzdialenosti maximálne 30km od civilizácie a preto si vystačíme s ďalekohľadom a ostražitosťou. Medveďa tu nevideli od začiatku júla, je príliš teplo.

   Asi po 300m už hútame ako prebrodiť suchou nohou Longyearelvu (riečku Longyear). Turistov nevidíme žiadnych, za to si nás zvedavo obzerajú poriadne vypasené soby. Vďaka topiacemu sa ľadu rozvodnená riečka je úspešne za nami a začíname naberať výšku. Postupujeme zárezom pri konci Longyeardalen na plošinu Plataaberget. Zbytky snehu sú riasami sfarbené do červena ako keby tu niekto pobehoval so sprejom. Sutiny sú tmavé, miestami čierne, nezriedka podrvené na drobno. Väčšinou pieskovce a ílovité bridlice, často s prímesou antracitu. Na plošine je hmla. Občas ustúpi a vidíme pred nami pobehovať snehule horské (Lagopus mutus hyperboreus) a v diaľke stádo sobov. Dostávame sa zhruba na métu 500 výškových metrov. Hmla sa dá krájať nožom. Stúpame hrebeňom ani nevieme ako dlho. Od asi 800m sneží a fúka. Je poriadna zima. Ešte kúsok a prichádzame k vrcholu. Keďže je takto nepríjemne, usudzujem, že sa vydáme najkratšou cestou naspäť, cez ľadovec. Ani husté vrstevnice na mape nás neodradia. Nasadzujem nám skrehnutými rukami mačky. Sklon svahu je jasne nad 45 stupňov. Serpentínami schádzame snehovo-ľadové pole. Vyzúvame mačky, pretože teraz sa budeme trmácať pomedzi voľné balvany, ktoré po sebe zanechal pomaly miznúci ľadovec.

   Po pol hodine neveriacky krútime hlavou. Na množstve kameňov vidíme odtlačky rastlín. Niektorým sa vážne nedá odolať. Tu, okolo Longyearbreen, sa dajú nájsť iba skameneliny rastlín. Sú dôkazom toho, že Svalbard bolo kedysi zelené súostrovie. Nachádza sa tu aj niekoľko uhoľných baní. Podľa vedcov sa ostrovy nachádzali pred milónmi rokov niekde okolo rovníka a postupne sa presúvali a rotovali až za polárny kruh.
   Po Longyearbreen sa presúvame pomaly až k čelnej moréne, kde ľadovec opúšťame. O chvíľku sa opäť dostávame na chodník, ktorý sme si ráno zvolili. Preskakujeme riečku a dnešný podarený výlet máme za sebou.
 

Ivan Karkošiak