Birkebeinerrennet 1979

Bežná konštelácia, Benno a ja plus pár Bavorákov, sa stretáva na mníchovskom letisku. Nikto nenapísal poslednú vôľu, beží sa „len“ 54km. Lety do Škandinávie končia skôr, ako stihneš zjesť polovicu chleba, a už vystupujeme na suchom letisku v Oslo. Krásne mesto nad krásnym zálivom. Napadne mi: „tu by sa dalo aj žiť“. Dlho sa ale snívať nedá, berieme krámy a autobus nás hneď vezie hore do kopca. Kam inam, od mora? Nad mestom jesto už snehu dosť, tak asi predsa len budeme musieť bežať. Popri dlhom jazere Mjøsa prídeme do Lillehammeru.

Tam sa nestratíš: len jedna hlavná ulica. Bývame v jednom penzióne, nerozumiem nikomu, samí  Fíni a Švédi.

Uložíme sa v izbe, v pivnici je stôl na mazanie lyží, ako doma. Potom ideme na štadión, kde sa vydávajú čísla a poradovník na autobus, ktorý nás odvezie na štart.

Okolo 6000 bežcov býva roztrúsených po celej dedine, tak sa zídeme všetci až na štartovom poli v Rena.

Trať Rena – Lillehammer vedie v priemernej výške okolo 900m, na čo sú všetci bežci zvyknutí. Nedá sa to porovnať s Vasaloppet – je tu o polovicu menej ľudí, takže aj miesta na štarte je tu dosť. Čo mne vadí, je tých -11, na rýchle dýchanie nie veľmi príjemné. Trate sú príjemné a stôp je dosť pre všetkých. Občerstvovačky ponúkajú všetko, čo bežec potrebuje. To je Škandinávia ako v rozprávke.

Benno je po 30 km niekde za mnou, ja sa orientujem v prvej päťstovke, dúfam, že to vydržím. Mám vysoké číslo, po štarte som sa hneď snažil nechať tú masu za sebou. Trochu mi to pripomína Marcialongu, ale stúpanie je pomalšie. Aj tak budeme musieť prekonať skoro 600 výškových metrov, vidím, že čas nebude veľmi rýchly.

Druhá polovica je príjemnejšia, tá ide zľahka dole kopcom. Konkurenti sú tu vyučení bežci, takže som rád, keď končím v Lillehammeri ako 458. V poradí. Čas 4:58, zle? Áno.

Dostávam potvrdenie, že som absolvoval jeden z povinných behov na Master World Diplom. Je ich 15, z toho 10 treba absolvovať. Diplom som nikdy nedostal, lebo som nebežal jeden beh v bývalom Rusku. Jasné...

Jano Banko